Demokratické krajiny sú obeťou vlastného sebauspokojenia

Koncept hybridných aktivít sa realizuje na pozadí úmyslu zvýšiť nedôveru k doterajším zdrojom informácií.

Zdroj: Trend, 18. března 2021

Připis článku:

Nákup ruskej vakcíny Sputnik V premiérom Igorom Matovičom nielenže spustil vládnu krízu, ale intenzívne upriamil pozornosť aj na hybridné hrozby, ktorým v posledných rokoch Slovensko čelí. Na sofistikované metódy zo zahraničia nedokážeme primerane reagovať, a tak sa Rusku či Číne úspešne darí zvyšovať neistotu a napätie v spoločnosti. Český armádny generál Petr Pavel, ktorý bol ako prvý z východného bloku najvyšším vojenským predstaviteľom armád NATO, považuje za ukážkový príklad hybridných operácií anexiu Krymu. „Celý koncept hybridných aktivít sa deje s úmyslom zvýšiť nedôveru k doterajším zdrojom informácií. Také prostredie sa potom ľahšie ovláda,“ hovorí v rozhovore pre TREND.

Na úvod – čo všetko si máme predstaviť pod hybridnými hrozbami?

Výkladov je obrovské množstvo, v praxi však platí, že ide o všetky činnosti vojenského alebo nevojenského charakteru, ktoré sú pod hranicou toho, čo sa dá považovať za otvorenú agresiu. Ďalším rozhodujúcim faktorom je to, že v drvivej väčšine ide o aktivity, ktoré z veľkej časti umožňujú ukryť skutočného „páchateľa“.

Kedy sa začali hybridné operácie využívať?

Vrátil by som sa na koniec studenej vojny, keď si Rusko ako nástupca Sovietskeho zväzu uvedomilo, že Západu nemôže ekonomicky ani vojensky konkurovať. Začalo hľadať spôsoby, ako uplatňovať svoje mocenské nástroje. Neprišlo s ničím novým, len s osvedčenými metódami, obohatenými o nové technológie. Z veľkej časti ich vystavalo okolo toho, čo označovalo ako aktívne opatrenia, známe z pôsobenia tajnej NKVD či jej nástupníckych spravodajských služieb.

O akých konkrétnych aktivitách hovoríme?

Išlo o špionáž, podvratnú činnosť, používanie špeciálnych síl a podobne. Postupne sa to rozširovalo o psychologické prvky, informačné operácie, neskôr sa pridal internet a sociálne siete. Rovnako sa začali angažovať napríklad v energetike či najnovšie pri vakcínach. Cieľom je destabilizovať krajinu, proti ktorej sa používajú. Z dnešného pohľadu bola učebnicovým príkladom hybridnej operácie anexia Krymu. Po nej vznikli nielen ucelené predstavy o možných hrozbách, ale aj koncepcie, ako sa pred nimi brániť.

Čo konfliktu predchádzalo?

Dlho pred samotnou anexiou boli v rozpore s tvrdeniami Moskvy realizované viaceré kroky. Týkali sa napríklad vytvárania verejnej mienky o tom, ako to v oblasti vyzerá. A to nielen na Kryme, ale aj v Rusku a inde na svete. Výsledný obraz bol, samozrejme, pozitívny v prospech Moskvy. Prebiehala intenzívna podpora proruských skupín, kybernetické akcie a neskôr do oblasti dorazili neoznačené špeciálne jednotky, ktoré dnes poznáme ako „zelených mužíkov“. Cieľom bolo jediné: navodiť atmosféru, že o žiadne zabratie územia nejde a Rusi iba pomáhajú oslobodiť tamojších obyvateľov.

V poslednom čase u nás rezonuje najmä nákup vakcíny Sputnik V. Ako sa na to pozeráte?

Treba na rovinu povedať, že to nie je žiadna bratská výpomoc. Sú za tým jasné a zrozumiteľné mocenské záujmy. Vždy musíme sledovať, kto za nimi stojí, aké sú jeho ciele, a podľa toho ich posudzovať.

Ako sa teda majú krajiny proti podobným hrozbám brániť?

Myslím si, že najpodstatnejšie je uvedomiť si, čo je tým potenciálnym nebezpečenstvom. Celý koncept hybridných aktivít sa deje na pozadí úmyslu zvýšiť nedôveru k doterajším zdrojom informácií. Také prostredie sa potom ľahšie ovláda, jednoduchšie sa vytvárajú dezinformácie a zvyšuje sa neistota aj napätie v spoločnosti. Vo viacerých krajinách sledujeme, aký majú tieto činnosti úspech. Za relatívne málo peňazí funguje osvedčená taktika „rozdeľ a panuj“.

Dajú sa odhadnúť výdavky, ktoré treba na to, aby sa mohli krajiny
v tejto oblasti efektívne brániť?

Každý zo svojho osobného života vie, že tak ako sa na jednej strane ľahko stratí dôvera, na druhej strane sa iba veľmi ťažko obnovuje. Je oveľa jednoduchšie niečo zničiť, než znovu stavať. Demokratické krajiny sú v súčasnosti obeťami vlastného sebauspokojenia, že toto zriadenie je udržateľné automaticky. Zabudlo sa hovoriť o tom, že slobodu treba chrániť. Dnes prakticky stačí cielene poukazovať na nedostatky demokracie. Opatrenia, ktoré neskôr smerujú k obnoveniu dôvery, sú značne nákladné.

Ľudia majú v súčasnosti prakticky neobmedzené množstvo informácií. Stratia sa dezinformácie v ich záplave?

Poznáme aj takzvané zložené dezinformácie, ktorých časť sa dá overiť, teda vyzerajú dôveryhodne, a až následne človeku ponúknu skreslený obraz reality. Funguje to, pretože väčšine ľudí stačí, že časť takýchto hypotéz je pravdivá, a ďalej si ich už nepreverujú. Na zrozumiteľných príkladoch im niekto musí vysvetľovať, že tie kampane sledujú iné ciele, než reálne prezentujú.

Čo sa dá podľa vás v tejto problematike urobiť lepšie?

Politici, odborníci alebo médiá musia prinášať také informácie, ktoré v ľuďoch vzbudia nielen dôveru, ale ich prinútia kriticky sa zamyslieť. Musia automaticky vedieť vyhodnocovať hoaxy a konšpiračné teórie. Deti by sa mali v tejto oblasti vzdelávať a pokračovať v tom prakticky počas celého života. Zapojiť by sa do toho mohli oficiálne zdroje. Tak ako existujú dezinformačné weby, sú aj tie, ktoré na podobné tvrdenia reagujú. Vysvetľujú, uvádzajú ich do kontextu a to je dôležité. Toto je podľa mňa cesta, ktorou by sme sa mali čím skôr vydať.